Chrám ako symbol alebo úvaha o umení Svetla

| METATRON

Ktokoľvek chceš ospevovať nádheru brán, neobdivuj kameň, ale prácu. Dielo sa skvie nádherou, avšak dielo, ktoré sa tak nádherne skvie, nech osvieti ducha, aby v pravde osvietený, dospel k pravému svetlu, tam kde Kristus je v pravde bránou.

To, čo je vnútri ukazuje už táto kamenná brána. Skrze hmotu povznáša sa duch, hoc slabý, k pravde, oslobodzuje sa od všetkého pozemského a vstupuje do svetla.

(nápis na bráne opátstva Saint Denis)

Predslov

Umenie Gotické (ART GOTIQUE) je niektorými autormi označované aj ako L´ART GOT (COT) umenie Svetla alebo Ducha. Ducha, svetlom slova zjavujúceho univerzálnu Pravdu, ktorá od počiatku bytia osvecuje všetky hľadajúce Duše, túžiace po jej poznaní.

Univerzálna Pravda, ako sa to už na čistú a cudnú dámu patrí, neodhaľuje sa nám v divadle tohto sveta zväčša bezprostredne vo svojej nahote, ale zahaľuje sa do šiat podľa pravidiel a zvyklostí doby a spoločnosti v ktorej prebýva. V tele gotických katedrál sa halí do formy, ktorej vonkajšia podoba a výrazové stvárnenie výchádza z tradície židovsko-kresťanského učenia. V Duchu odkazu tejto tradície sa pokúsme oslobodiť stratené slovo, uveznené v matérii kameňa a možno práve ono, to stratené slovo roztrhe oponu nážho vnútorného chrámu a privedie nás späť k pravému umeniu Svetla.

Počiatok diela

Gotická katedrála je oslavou Boha a sprítomnením jeho Veľkého Diela spásy a vykúpenia. Celé rozmeriavanie i stavba boli posvätnou ceremóniou, ktorá je napodobením Božského aktu stvorenia. Z tradície sa nám dochovalo, že samotné rozmeriavanie chrámu sa dialo tak, že biskup najprv zatĺkol do stredu chrámového pôdorysu Zlatý kolík (slnečný symbol, zlato je obrazom koagulovaného svetla v hmote) a barľou vyznačil štyri hlavné osi sveta (východ-západ – cesta svetla a sever-juh). Dodnes sa údajne zachovali tieto kolíky v posvätnom strede pôdorysu stredovekých katedrál.

Aký je však samotný zmysel uvedeného rituálu? Vzhľadom k tomu, že posvätný stred je ústredným bodom (ťažiskom) celej stavby, mohlo by sa jednať o analógiu s aktom Počatia. Biskup ako zástupca Boha na zemi vedomím aktom svojej vôle spúšta proces Tvorenia. FIAT LUX, budiž svetlo. Tak ako všetky tvary majú svoj počiatok v bode a z bodu povstávajú tak aj celé telo katedrály sa rodí z jedného bodu. On je AXIS MUNDI – osou sveta. Tu spočíva pevný bod ktorým môžeme hýbať svety... V tomto bode bol pôvodne umiestnený oltár, ktorý sa až neskôr presunul do apsidy.

Prvý tvar, ktorý sa rodí z centrálneho bodu je štvorec alebo obdĺžnik vychádzajúci zo šesťcípej hviezdy. Určuje miesto kríženia (stretu, prieniku) lodí.

Šesťcípa Hviezda Šalamúnova a štít Dávidov žiari v posvätnom strede katedrály ako znamenie počiatku Veľkého Diela. Je to hviezda, ktorá priviedla mudrcov od východu k jasliam, v ktorých sa narodil Kristus (pravé svetlo sveta). Je znamením Veľkého Božieho Diela šiestích dní stvorenia a siedmeho dňa odpočinku s posvätným stredom. Signuje príchod svetla, inkarnáciu Boha, ktorý sa stal človekom. Na druhej strane je obrazom siedmich sviatostí (kontinuálne nadzväzujúcich na sedem židovských sviatkov), prostredníctvom ktorých Boh udeľuje dary milosti pre spásu Duší.

Štvorec bol odpradávna používaný ako symbol sveta s vyznačením štyroch hlavných strán (štyroch uhlov zeme). V priestore určuje priestorovú orientáciu Cesty Svetla. V kontexte židovsko-kresťanskej tradície by však mohol byť aj znamením inkarnovaného JHVH (Hospodina), ktorý ako JHŠVH (Ježiš) sa stáva uholným kameňom nášho chrámu.

Matéria

Základnou matériou celej stavby je kameň. Vo svojej prvotnej podobe chladný, chaotický, neopracovaný, avšak schopný prijať akúkoľvek formu. V tvorčom diele stavania stáva sa matériou (formou), ktorú utvára (formuje, oživuje) Idea, ktorá je plodom tvorivého potenciálu samotného tvorcu (Staviteľa). Katedrála sa stáva obrazom zlúčenia dvoch vzájomne protikladných kvalít – pasívnej formy, ktorú oživuje aktívny Duch. Výsledkom tohto spojenia je oživená matéria – katedrála.

Pôdorys

V pôdoryse katedrál dominuje znak kríža alebo samotného ukrižovaného Krista s tŕňovou korunou v podobe apsidy. Tak celý pôdorys nesie obraz Inkarnovaného Loga – Krista Spasiteľa, ktorý musí trpieť v hmote aby svojou smrťou na kríži dokonal dielo našej spásy. Telo porušiteľné musí zomrieť aby vstalo telo neporušiteľné. Ústredným motývom je smrť a zmŕtvychvstanie. Bez smrti niet života...

Tri vstupné brány

Do vnútra nášho chrámu môžeme vojsť jednou z troch vstupných brán na troch stranách. Keďže väčšina katedrál je v priestore orientovaná podľa starobylej „Cesty Svetla (Slnka)“, jednotlivé vchody korešpondujú so svetovými stranami.

Severný vchod je temný, vlhký a chladný, bez priameho slnečného svetla, južný teplý a suchý, osvecovaný červenou žiarou poludňajšieho slnka a západný reflektuje bielu alebo žltooranžovú farbu zapadajúceho slnka.

Projekcia Cesty Svetla v priestore v nás môže evokovať nasledovné analógie. Východná strana je miestom, kde sa slnko každé ráno rodí. Je to miesto odkiaľ prichádza svetlo na svet. Je symbolom narodenia a vzduchu (alebo Ducha?...). Južná strana je miestom maximálnej manifestácie potenciálnych síl slnka, prejavom samotného života po narodení a nášho ohňa.

Západná strana je miestom ukončenia dennej púte slnka. Je to miesto smrti a prechodu zo svetla do tmy alebo z života do smrti. Vyjadruje živel zeme. Severná strana je vždy temná bez prítomnosti slnka a jeho svetla. Odkazuje nám obraz života po smrti. Korešponduje so živlom vody.

Portál

Keď teda vstupujeme do vnútra nášho chrámu západnou bránou, vchádzame zo smrti do  nového života, z temnôt do svetla. Portál je teda rozhranie – to čo oddeľuje nečisté (profánne) od čistého (sakrálneho). Tri brány reprezentujú tri vstupy (postupy, režimy) ktoré vedú k jednému spoločnému cieľu.

Pred samotným vstupom do vnútra sa pozastavme nad figuratívnou výzdobou portálov. Skôr než vstúpime do posvätného priestoru (nádoby diela spásy), mali by sme byť náležite pripravený (kompozícia našej vnútornej zmesi). K tomu nás nabáda a pripravuje výzdoba portálu. Obraz Krista nad portálom nám opakuje, kto je pravou bránou, ktorou máme vojsť do chrámu Boha otca. Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. Skrze Krista v Duchu k Otcovi...

Motívy portálov

Na vstupných portáloch sú najčastejšie zobrazené štyri hlavné tématické okruhy:

- MATER DEI (Matka Božia) – Portál Panny
- Utrpenie Krista
- Posledný súd
- Vzkriesenie (zmŕtvychvstanie), Kristus na tróne svojej slávy.

Mnohé katedrály sú priamo zasvätené Matke Božej – Notre Damme. Ona nás spolu s Kristom pozýva vstúpiť k Otcovi. Ona je Bohorodičkou a našou pravou Matkou.

Panna počala z Ducha svätého a porodila pravé svetlo sveta – Krista. Kristus svojím slávnym zmŕtvychvstaním premieňa telo porušiteľné na telo oslávené. Opäť sedí na tróne po pravici Otca (vracia sa odkiaľ vyšiel). Jeho pričinením je Panna na nebo vzatá a v nebi korunovaná.

Po tvojej pravici Pane, stojí kráľovná ozdobená zlatom... V loretánskych litániách ju oslavujeme ako Matku dobrej rady, Stolicu múdrosti, Príčinu našej radosti, Nádobu a ružu duchovnú, Bránu nebeskú, Kráľovnú pokoja. Celý portál je teda znamením narodenia, utrpenia a smrti v tele (hmote), separácie – oddeľovania čistého od nečistého (Posledný súd) a slávneho zmŕtvychvstania, zavŕšením ktorého je večný život.

Vstup

Fáza našej vnútornej prípravy je ukončená. Vstupujeme do vnútra Chrámu, nádoby našej spásy. Nasleduje proces prvého očistenia a posvätenia. Pripravená voda nie je vodou obyčajnou, ale posvätným aktom premenená na vodu svätenú (živú, ohnivú), ktorá nás gestom prežehnania očisťuje a posväcuje, aby sme boli hodní ďalšieho pokračovania v ceste.

Postup ďalej hlavnou loďou k oltáru býval v niektorých katedrálach spojený s prechodom labyrintu. Ten nás upozorňuje na neľahkosť ďalšieho postupu, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, postupné opakovanie rovnakého postupu a vedie nás k nášmu stredu – centru bytia. Zároveň by mohol byť obrazom našej mysle, ktorá si ako pavúk tká vlastné siete myšlienok a ilúzií, v ktorých sa môže zamotať a zablúdiť v labyrinte.

Stred - srdce

Po zdĺhavej ceste labyrintom sa dostávame do miesta posvätného stredu katedrály (prvopočiatočného bodu). Je to miesto kríženia, kde bol pôvodne umiestnený oltár a kde sa diala najsvätejšia obeta a sviatosť Eucharistie. Je to živé srdce katedrály, miesto kam dopadá svetlo všetkých troch roziet. Neskôr došlo k premiestneniu oltára do pozície apsidy - hlavy ktedrály, tak ako ho môžeme nájsť dnes.

Tu ako účastníci posvätnej obety vkladáme seba na oltár spolu s obetnými darmi, aby sme boli účastní transsubstanciácie (prepodstanenia). Hľa, mystérium sprítomňovania smrti a zmŕtvychvstania (znovuzrodenia) ako živý predobraz našej spásy.

Vertikalita

Ústrednou ideou vertikality je snaha pozdvihnúť hmotu nahor (odhmotniť stavbu). Pri interpretácii symboliky a hľadaní analógií by sme nemali zabúdať na tri rôzne avšak analogické pohľady (významové plochy) na jednu skutočnosť:

1.) chrám ako obraz sveta (prostredia)
2.) ako obraz individuálneho Bytia (človeka, Boha)
3.) ich vzájomné vzťahy, premeny, procesy

Vo vertikálnej rovine býva chrám členený na tri až štyri úrovne:

1.) krypta – skryté svetlo
2.) pozemský svet – kam prichádza svetlo
3.) nebeský svet – odkiaľ prichádza svetlo
4.) ... – odkiaľ pochádza svetlo

Krypta (kryptos – skrytý) – predstavuje miesto mŕtvych (Hádes, Šeol). Tu sa uchovávajú pozostatky svätých pod oltárom, ako príklad a vzor života, hodný nasledovania. Tu, v najhlbšej temnote je ukryté svetlo a stratené slovo, ktoré treba opäť objaviť. Tu je kameň, ktorý zavrhli stavitelia a ten sa stane kameňom uholným. Je to obraz prvotného chaosu, keď zem bola pustá a prázdna a duch Boží oživujúci sa vznášal nad vodami. Táto temnota je znamením stavu duše prechádzajúcej zo smrti do života. Tu sa uchovávala zázračna Čierna Madona, Panna ktorá sa chystá porodiť Krista...

Pozemský svet je miestom, kde prichádza svetlo z okien vitráží a roziet. Stojíme na temných základoch ale prijímame svetlo zhora.

Nebeský svet je znázornený klenbami (v niektorých prípadoch vyzdobených hviezdami) a oblasťou okien a roziet. Je to oblasť odkiaľ vstupuje do vnútra svetlo.

V chráme bývajú zvyčajne tri rozety (Ružice) na stranách troch vchodov – juh, západ a sever. Ich význam je vo zvláštnom vzťahu k „Ceste svetla“ (slnka). Univerzálne nediferencované svetlo Ducha (biele svetlo Slnka) sa rozdeľuje (diferencuje), keď prechádza farebnými sklami roziet, bohato zdobenými motývmi. To čo bolo jedným, stáva sa mnohým, aby sprostredkovalo krásu jedného v mnohom.

Mesiac pasívne prijíma paprsky aktívneho slnka, ktoré v noci života odráža na zem. Slnko bolo vždy symbolom Boha a jeho svetlo Ducha. Matka Božia je zobrazovaná s mesiacom pod nohami. Jej symbolom je Ruža (Rozeta). Hľa inkarnácia Boha. Panna počne z Ducha svätého a porodí Krista – bohočloveka. Boh sa stáva človekom, aby sa človek stal „bohom“.

Rozeta môže byť symbolom našej Duše a nášho vnútorného ohňa, ktorý obnovuje jednotu.

Slnko sa spája s Mesiacom v podobe dvoch veží na západnom priečelí katedrál. Severnejšia býva zväčša štíhlejšia (žena) oproti južnej (muž). Bývajú nazývané aj ako Adam a Eva alebo Jachin a Boaz. Dve odlišné prirodzenosti spája prostredník – trojuholníkový štít. Tak dvojnosť skrze trojnosť speje k jednote. Mystérium trinitarity v priečelí katedrál.

Na samom vrchu už len kohút ohlasuje príchod rána (slnka, svetla...).

Záver

Záver ukončime citátom zo sv. Pavla: „Vaše telo je chrámom, v ktorom prebýva Duch Boží“. Berme si príklad od umelcov svetla a umením otvorme bránu svetlu Ducha, ktorý v nás prebýva v skrytosti, aby sa zjavil navonok a podľa svojej prirodzenosti a nekonečnej milosti pretvoril nás k svojmu obrazu a zavŕšil dielo našej spásy.



© Akadémia čínskej metafyziky

obchodné podmienky  | ochrana osobných údajov | mapa webu